BIELA NOC Bratislava29. september
Garantujeme, že nezaspíte!

DOT Gallery / Rudolf Fila - Imagológia II. / SK

35
Výstava
Lazaretská 13
Trvanie výstavy : 20.9. - 28.10.2018 Kurátor výstavy: Peter Michalovič a Martin Kaňuch Základnou intenciou Filovho maliarskeho dialógu je síce explicitne nevyslovené, ale tvorbou neustále potvrdzované presvedčenie, že obrazy sa rodia predovšetkým z iných obrazov. Motív prebraný z obrazu iného tvorcu sa dá variovať, prekvapivo rozvíjať. Variácia je totiž jedným z mála signifikantných spôsobov ako ukázať to, čo sa konvenčne označuje za individuálny štýl, autorskú signatúru, maliarsky rukopis, autorský idiolekt alebo „štetcopis“. Každé z týchto označení je približné, ani jedno nedokáže absolútne spoľahlivo vyjadriť význam onoho das individuelle Allgemeine, teda individuálneho všeobecna. Mnohí veľkí majstri viedli dialóg so svojimi predchodcami a učiteľmi a prostredníctvom neho si uvedomovali, v čom spočíva mystérium ich umenia. Zároveň si uvedomovali, akým spôsobom sa od nich môžu odlíšiť, akými princípmi by sa mala riadiť ich vlastná tvorba. Fila často deklaroval, že ono meta (umenie dejín umenia) ho vždy zaujímalo, vnímal ho ako posilnenie, cestu ideového prepojenia práve s ohľadom na rôznosť období, miest, resp. kategórií umeleckého prejavu. Do dialógu by mal podľa Filu vstupovať maliar pripravený, zvedavý, rozhľadený, pretože potom dialóg svojou premenlivou povahou stojí oveľa bližšie k hermeneutickému chápaniu, podľa ktorého skutočný dialóg nevedú partneri, ale dialóg vedie ich. V takomto dialógu každý niečo stráca a zároveň získava. Koexistenciu strát a nálezov si Fila dobre uvedomoval a aj preto po celý svoj produktívny život maliara rozvíjal tieto duchovné a tvorivé interakcie s inými umelcami ako veľmi osobitú cestu intenzívneho, rôzne dištancovaného, (seba)kritického premýšľania o dejinách, umení, spoločnosti. Aké podoby majú Filove dialógy s výtvarným umením? Začneme tou podobou, ktorú sme označili ako analytickú. V nej sa tvorca zameral na komentovanie jednotlivých obrazov rýdzo výtvarnými prostriedkami alebo vytvorených cyklov od jedného autora. Okrem analytickej podoby dialógu sa vo Filovej tvorbe objavuje aj ďalšia podoba, nazvime ju variačná. Množstvo reprodukcií jednej a tej istej predlohy je premaľované tak, že každá jednotlivá premaľba sa líši od iných. Predlohu chápeme ako virtuálny obraz, z ktorého premaľba akoby vždy vyberala jednu aktualizáciu. Predloha je mnohosť, pričom túto mnohosť nemožno chápať ako sčítanie jednotlivých variácií, ale naopak, ako odčítanie, pričom v konečnom dôsledku reprodukcia a premaľba tvoria jeden celok, hoci vnútorne heterogénny. Tretia podoba dialógu sa vymedzuje veľmi ťažko, pretože je najviac variabilná. Zoberme si napríklad krajinomaľbu, zátišie, portrét, akt, náboženský či historický výjav, scénu zo života alebo tzv. žánrovú scénu. Tieto žánre sa vyznačujú relatívne vysokou stabilitou. K výtvarným žánrom, a vôbec k umeleckým žánrom vo všeobecnosti, patria kompozičné postupy, pričom tradovaním týchto postupov sa zabezpečuje identita žánru. V žánrových scénach maliar môže jednu a tú istú udalosť namaľovať s nádychom tragiky alebo komiky. Môže ju zobraziť pateticky alebo parodicky, pričom registrov estetického zavŕšenia je veľa, niektoré dokonca majú svoje presné označenia, iné ľahko divák vidí, avšak nedokáže ich pomenovať. Fila rád svojimi premaľbami menil celkové estetické vyznenie obrazov. Škála jeho zásahov je obrovská: raz sa dostáva k slovu tvorivý Eros, inokedy rozkladný Tanatos. Alebo, obrazne povedané, na ploche obrazu sa môže ľahkým krokom pohybovať pokojný Apolón, ktorý sa vyhýba stretnutiu s inými figúrami, avšak rovnako môže po nej divoko tancovať Dionýz. Vidíme, že aj v tomto prípade jestvuje mnoho spôsobov, ako zmeniť estetické zavŕšenie obrazu, v každom prípade všetky považujeme za príklady toho, ako udržať minulé v súčasnej hre, ako z nich urobiť súčasť prítomného s presahom do budúceho. Interpretácie podôb Filovho dialogického vzťahovania sa k umeniu nie je striktnými analýzami, skôr predstavujú pokorné, približné, resp. konvergentné deskripcie. Nechcú uzatvárať jednotlivé výtvarné gestá, namiesto toho upozorňujú čitateľa na to, čo je hodné povšimnutia a čo môže pomôcť k pochopeniu zmyslu obrazu. Každá premaľba je vždy iniciovaná podkladom, pričom Fila vždy chápal podklad premaľby ako problém, ktorý musí vyriešiť maliarskymi prostriedkami. Niekedy tento problém pre seba vyriešil raz a navždy, inokedy sa k nemu neperiodicky vracal, otváral ho a riešil znovu a znovu. Toto univerzum dialógov odhaľuje jednu pozoruhodnú celoživotnú cestu stávania sa umelcom a tiež stávania sa vzdelancom, ktorý je maliarskym básnením schopný kultivovať náš pohľad na svet umenia a možno aj pohľad na svet ako taký.