Erik Binder je považovaný za jednu z najvýraznejších osobností slovenskej výtvarnej scény. Pohybuje sa a tvorí v rôznych umeleckých sférach, od maľby cez sochu a graffiti až po videá. Okrem Slovenska a Čiech vystavoval v Holandsku, Srbsku, Taliansku, Švajčiarsku, Nemecku či v USA, pričom v r. 2003 spolu so skupinou Kamera Skura reprezentoval slovenskú tvorbu na najprestížnejšej medzinárodnej prehliadke súčasného umenia – Bienále v Benátkach. Jeho práce môžeme aktuálne vidieť aj v Slovenskej národnej galérii, kde je celé poschodie Esterházyho paláca venované Binderovej výstave Avatsýv, Labyrint Erika Bindera.
„Biela technika Biele goliere Biele rukavice Biele maniere Biele v nose Biele na diere A zelené prachy A prachy modré Prachy červené Prachy žlté Si farebný prach Čo rozsypal sa po sietnici Vše sa zmenilo Točí sa o prachoch A točiť sa aj bude”
V Mestskom parku nepochybne zaujme aj neprehliadnuteľná inštalácia Erika Bindera, Biela technika. Dielo tvorí pyramída vyhodených a majiteľmi dávno zabudnutých práčok, zozbieraných po bratislavských zberných dvoroch. Kusy bielej techniky v novom kontexte pobádajú k zamysleniu a inšpirujú k metaforám. Komentuje dielo, ktoré vzniká recykláciou odpadu z domácností, neudržateľnosť nášho konzumu? Alebo je skôr metaforou k praniu peňazí, či dokonca k vypranému imidžu a praniu morálnej špiny? Hrá sa autor s motívom bielej farby a hľadá spojivká jej symboliky v bielej technike, bielych golieroch...?
Binder recykluje materiál, vystavuje ho na viditeľné miesto, odkazuje na konzum, ekologické problémy aj moc peňazí a svojím dielom pobáda k viac než jednému čítaniu. Svetelná inštalácia v bubnoch práčok vytvára živé, pozorujúce oči. Dielo z odhodených kusov bielej techniky je pritom len drobným vrcholom pyramídy, ktorú by obrovské zásoby zo zberných dvorov umožnili vytvoriť. Ako dlho túto pomyselnú stavbu necháme rásť?
S podporou LEDCO.